zimnom sťahovaní do teplých krajín dosahujú rovník. Aj pomorníky z  južnej pologule migrujú k rovníku. Môže prísť k stretnutiu príslušníkov rovnakého druhu zo severnej a južnej pologule.
           Pomorníky sú výborní letci. Neúnavne štvú korisť a dobiedzajú do  nej  tak  dlho  nohami,  krídlami  a  zobákom,  pokiaľ v smrteľnom strachu nevyvrhne potravu, aby mohla ľahšie uletieť. Vyvrhnutú potravu zachytí pomorník ešte vo vzduchu. Jedálniček si spestruje zdochlinami, vajciami čajok, fulmarov ľadových (Fulmarus glacialis) a ich mláďatami. Pri love vo vtáčích kolóniách používajú pomorníky účinnú lesť. Prvý z páru pomorníkov preletí kolóniou a upúta na seba pozornosť brániacich vtákov. Tí hromadne vzlietnu z  hniezd a snažia sa zahnať útočníka. Opustené hniezda sú vynikajúcou hostinou pre druhého pomorníka. Vo svojich roliach sa striedajú až do sýtosti.
          
Zo začiatku títo dominantní vtáci príliš nepútali našu pozornosť. Občas sme ich zahliadli pri prechode močaristým terénom, ako vyletujú niekoľko desiatok metrov od nás. V tomto ročnom období ich perie dokonale splýva s okolím, a preto sme ich nedokázali ani včas spozorovať. A predsa, pri prechode močarinou, keď pár pomorníkov niekoľkokrát odletuje z rovnakej vyvýšeniny, očakávali sme  ich  prítomnosť pri opakovanom priblížení. Zakaždým sme pozornejší. Spomaľujeme, zastavujeme sa a hľadáme. Aj tak sa  mi   nepodarilo   poriadne   pomorníky   vyfotografovať .   Na   vytúžený   okamžik   som   musel   čakať až do posledného dňa. Pomaly sa blížilo poludnie a túžba ukojiť fotografickú vášeň stále viac rastie. Zatiaľ čo sa ostatní zabudli v chladnom, daždivom a hmlistom počasí na kraji útesu pri fotografovaní kolónie fulmarov ľadových, vyrážam  do  močarín

 sám a s  nádejou. Neďaleko útesu kráčam k vyhliadnutej lokalite. Je tu prázdno,  nikde žiadny pohyb, dnes tu pomorníky nie sú. Sklamaný neúspechom a stratou poslednej nádeje pokračujem v chôdzi. Okolité ticho náhle prerušuje tesný prelet dvoch  pomorníkov  nad  mojou hlavou. Jeden si sadá na obzore a druhý sa za ním stráca. Cítim, že je to posledná šanca a na mojej tvári sa objavuje úsmev. V daždi odkladám fotobrašňu, zhadzujem pončo a s nechráneným fotoaparátom, vystavený nepriazni počasia,  sa  začínam  približovať.  Skoro  bez  dychu a s ľahkým prstom na spúšti, krôčik po krôčiku, zabúdam  na okolitý svet. Srdce vzrušením búcha ako o život, až sa chvíľami musím zastaviť. Pojem čas neexistuje. Po mnohých pokusoch je tento iný úspešný,  pomorník  je  pokojný  a  nevšíma  si  ma. Vo vzdialenosti necelých šesť metrov prilieta druhý.

strana  1 / 2 / 3 / 4 / 5 / 6 / 7 / 8 / 9  
 

copyright 2004 © webfoto.cz